Do leta vtrhla zima
Do leta vtrhla zima,
do leta vtrhol mráz,
až krv sa v žilách
zamrazila
a z neba padal
biely dážď.
A do leta sa
vlčí štekot pridal
a kŕdle vrán dnes
vtrhli do leta
a na všetko im
stačila len chvíľa...
Stojím tu sám
a cítim nádej
zúfalo sa vzpínať.
A cítim nádej z duše odlietať.
Na rozdiel od starých šamanov, ktorí žijú obrastení machom uprostred priazne a starostlivej opatery svojho kmeňa, sa mladý šaman potuloval po pustých pláňach Severu, aby osamote počúval hlas svojho srdca a tak našiel zmysel svojho života. Jeho čarodejné schopnosti boli slabé, jeho zásadou bolo neublížiť živému tvorovi. Preto sa vyhýbal divokým šelmám i kočovným eskimáckym kmeňom, ktorým sa v nevraživosti voči narušiteľom ich územia žiadna šelma nevyrovná. Uprostred krátkeho severského leta sa živil riedkymi plodmi, pozberanými zo zakrpatených kríkov. Pochudol, ale myseľ mal jasnú. Srdce mu napĺňala tichá radosť: cítil súznenie so šumom lístia, počul vodu v potoku tiecť v rytme svojho dychu. Raz vyplašil stádo statných sobov a v ich behu sledoval beh vlastného života. Bol synom Zeme a učil sa vnímať prírodu mystickým spôsobom. Raz večer vyšiel na strmú skalu a cítil tiene hviezd tancovať vo svojich vlasoch. Sila Neba prúdila cez jeho žily a svet mu ležal pri nohách. Opojený nečakanou mocou vykríkol do noci: "Som Pánom dní a nocí!!! Som Kráľom života a smrti!!! Zem musí vydať svoje tajomstvá, ak vydám rozkaz!!!" Vtedy ucítil vločky snehu na svojej tvári. Zadul ľadový vietor a prenikol mu do kostí. Do leta vtrhla zima. Duchovia Neba sa smiali šamanovej trúfalosti, otvorili nebesá a zasypali krajinu snehom. Prudký víchor zrážal šamana k zemi. Zničený sa domotal do blízkej jaskynky, klesol dolu a okamžite zaspal. Zobudil sa do mrazivého rána.
Všetka čarodejná moc bola preč. Uvoľnil ju v mohutnej túžbe odhaliť tajomstvá Vesmíru, ale namiesto toho privolal zimu. Duchovia sa od neho odvrátili. Bol sám, bezmocný a hladný. Rozmýšľal, ako sa zachová. Ak ublíži živému tvorovi, poruší svoju zásadu. Ak nezabije, zahynie od hladu. Pod hustou snehovou prikrývkou by sotva našiel rastlinnú obživu. Vymotal sa von v nádeji, že zbadá niečo, čo vyrieši jeho problém. Pomaly došiel k zamrznutému jazeru. Na brehu, pred dierou vysekanou v ľade, čupela schúlena ľudská postavička a chytala ryby. Začula jeho kroky a otočila sa. Zababušená do kožušín hľadela na neho tvár mladého eskimáckeho dievčaťa. Vyzerala prekvapená, no nebála sa. Všimol si prenikavý pohľad jej čiernych očí. Usmiala sa a oči sa usmiali tiež. Podľa toho spoznal, že úsmev vychádza priamo zo srdca a že je úprimný. Usmial sa aj on a prevravel: "Nemusíš sa ma báť. Som šamanský učen z kmeňa Divých Psov. Moje meno je Marmar. Som slabý a vyhladnutý. Prejavila by si svoj súcit a podelila sa so mnou o svoj úlovok?"
Dievčina sa na neho uprene zadívala a jej úsmev sa zmenil na pobavený: "Som dcéra náčelníka mocného eskimáckeho kmeňa. Moje meno je Moo-Moo. Prečo by som sa ťa mala báť, cudzinec? Veď si vychudnutý a slabý. Ale určite nie si tak slabý, aby si si nemohol nachytať ryby sám."
"Moja zásada je neublížiť živému tvorovi."
"A ak mu ublížim ja, potom ho môžeš pokojne zjesť?"
"V tejto tuhej zime je mäso živých tvorov jediná šanca na prežitie. Ale ak tvora zabil niekto iný, je to menšie porušenie zásady."
"Zásady sa majú dodržiavať. Alebo keď stratia zmysel, treba ich nahradiť novými. Ja sama mám jedinú zásadu: Byť otvorená zmenám. Celý život som na ceste a nikdy si nepredstavujem, čo prinesie zajtrajšok. Ani tento nečakaný príchod zimy ma neprekvapil. Ale ty vyzeráš, že si veľa vytrpel. Dnes ti dám najesť a zajtra sa uvidí."
Mladý šaman pocítil nával vďaky a zvláštny pocit tepla pri srdci. Väčšinu života sa cítil sám medzi ľuďmi. Až teraz, tvárou v tvár tejto maličkej žene, pocítil blízkosť, dotyk nehy a dôvery. V náhlom návale úprimnosti sa priznal: "Obávam sa, že túto zimu mám na svedomí. Duchovia ju privolali, nahnevaní na moju pýchu a namyslenosť."
Na chvíľku sa zamyslela. Potom prevravela, pomaly a vážne, ale bez hnevu: "Náhly príchod zimy určite usmrtil veľa živých tvorov. Mnohonásobne si porušil svoju zásadu."
Marmar klesol do snehu, v očiach mal slzy: "Som prekliaty," zašepkal. "Zlo, ktoré som spôsobil, sa nedá napraviť."
Dievčina odvetila: "Určite existuje spôsob. A ty na neho prídeš. Si predsa šaman. Teraz sa najedz."
Ostali spolu niekoľko dní. Marmar zrušil svoju zásadu, pretože teraz išlo o dobro celej krajiny. Ak má prísť na spôsob nápravy zla, ktoré spôsobil, musí nabrať silu. Spoločne s Moo-Moo chytali ryby a prespávali v stane, ktorý si nosila na svojich cestách. Očividne bola rada, že aj ona našla na chvíľu spoločnosť. Postupne mu vyrozprávala svoj príbeh. Ako náčelníkova dcéra sa mohla tešiť hojnosti. Mohla sa vydať za najbohatšieho mladíka v kmeni a žiť zaopatrená až do smrti. Ale jej nepokojná duša ju lákala do diaľok. Jej prenikavé čierne oči rozoznávali skryté tvary vecí. Videla kužele v tvare stromov, kruhy v tvare slnka a mesiaca, šesťuholníky v tvare snehových vločiek. Nepamätala si svoje sny, ale jeden si pamätala dodnes. V tom sne videla päťuholníkovú vločku a počula tajomný hlas, ktorý jej vravel: "Až uvidíš tento tvar, tvoj osud sa spečatí." Tento sen ju vyhnal z domova. Raz v noci opustila rodný kmeň a vydala sa do pustiny. Každú zimu sledovala padajúce vločky a márne vyzerala neskutočný tvar. Keď prišla táto nečakaná zima, hlboko v srdci sa prebudila nádej: Neobvyklá zima možno prinesie neobvyklé vločky. Zatiaľ nepriniesla.
Po niekoľkých dňoch sa Marmarovi vrátila časť šamanských schopností. Oznámil Moo-Moo, že sa na niekoľko hodín vzdiali, aby osamote vykonal posvätný rituál, privolal duchov a požiadal ich o pomoc. Na osamelom kopci uprostred planiny založil oheň, vyznačil posvätný kruh a v šamanskom tranze zatancoval tanec duchov. Najprv prišli duchovia Zeme. "Ako mám napraviť spôsobené zlo a spôsobiť, aby zima prestala?" pýtal sa ich. "Zimu privolali duchovia Neba. Len oni ju môžu odvolať," odvetili a zmizli. Potom sa zjavili duchovia Vody. "Sneh je zamrznutá voda. Ako spôsobiť, aby sa roztopil?" pýtal sa ich. "Tento sneh sa nikdy neroztopí, ak neprestane hnev duchov Neba. Uzmier si ich," odvetili a zmizli. Napokon sa objavili duchovia Neba. "Duchovia, duchovia, odpustite moju pýchu. Ako vás mám uzmieriť?" pýtal sa ich. Mlčali a hnevali sa. Vtom sa však Nebo otvorilo a hromovým hlasom prevravel sám Kráľ Nebies: "Tvoj čin pobúril mojich poddaných. Ja ale viem, že tie nepremyslené slová, ktoré si vyriekol, pramenili z tvojej neúplnosti. Ešte si nenašiel zmysel svojho života. Ešte nie si celý človek. Až nájdeš, čo ti v tejto chvíli chýba, zmeníš sa. Vtedy skutočne oľutuješ svoj hanebný čin a bude sa ti môcť odpustiť. Dávam ti mesiac času. Potom sa ti objavím. Ak dovtedy nájdeš, čo ti chýba, osobne zastavím túto zimu. Ak nie, tak potom táto krajina už nikdy nepozná leto a zima bude večná." Nebo sa zavrelo, hlas zmĺkol, oheň dohorel. Bolo ticho.
Šaman sa pomaly vrátil k dievčine a všetko jej povedal. "Odchádzam hľadať, čo mi chýba," lúčil sa s ňou. "Prosím ťa o jedno. Počkaj tu na mňa. Po mesiaci sa sem vrátim. Neviem, či budem úspešný, ale až sa opäť objaví Kráľ Nebies, chcem, aby si stála pri mne. Jeho zjav mi naháňa strach. S tebou ho prekonám."
"Vieš, že som na ceste. Nemôžem tak dlho ostávať na mieste. Hľadám päťuholníkovú vločku. Ale keďže neviem, kde ju hľadať, môžeme ten mesiac kráčať spolu. Každý budeme hľadať svoj osud."
Po dlhom čase sa opäť usmial. Ale len na chvíľku. S nepokojom sa opýtal: "Ak nesplním svoju úlohu, zlo, ktoré som spôsobil, bude na mne uľpievať na veky a ja budem prekliaty. Nebojíš sa, že časť prekliatia prejde na teba, ak budeš tak dlho v mojej blízkosti? Veď starci tvrdia, že spoločná cesta vytvára puto medzi dušami."
"Kto dnes vie, ako to všetko dopadne? Naše stretnutie nemohlo byť náhodné. Možno ti v rozhodujúcej chvíli podám pomocnú ruku. Trúfneš si ju odmietnuť, tak veľký a tak nešťastný šaman?" opýtala sa s úsmevom v očiach.
Zhlboka sa zasmial. Ten smiech ho očisťoval a dával mu novú silu: "Moo-Moo, ty sa mi posmievaš! Ale viem, že to nemyslíš zle. Chceš, aby som svoj údel nebral príliš vážne. Ďakujem ti. Ani ja si nemyslím, že naše stretnutie bolo náhodne."
Ešte v ten deň sa vydali na cestu.
Kráčali spolu, brodili sa v závejoch a vystavovali svoje tváre ľadovému vetru. Moo-Moo preskakovala svojim neobvyklým zrakom z jednej vločky na druhú, ale všetko bolo márne: videla len samé šesťuholníky. Marmar každý večer vykonal šamanský rituál, aby skúsil nájsť aspoň náznak, aspoň nejasnú odpoveď na otázku: Čo mi chýba k úplnosti? Všetko bolo márne. Trápil sa a s krátiacim sa časom sa jeho trápenie zhoršovalo. Jedine eskimáčkina prítomnosť zmierňovala jeho bolesť. Spoločná cesta ich veľmi zblížila. Puto medzi ich dušami spôsobovalo, že si rozumeli aj bez slov. Často sa stalo, že jeden začal myšlienku a druhý ju dopovedal. Vtedy očarení tajomnou zhodou zabúdali na trápenie a spoločne sa rozosmiali. Uprostred jednej z takýchto chvíľ ich vyrušilo zahrmenie. Nevšimli si, že ubehol mesiac. Nebesá sa opäť otvárali.
Objavila sa tvár Kráľa Nebies. Strašlivým hlasom zahrmel na šamana: "Toto je rozhodujúca chvíľa. Stojíš na križovatke a len ty sám môžeš určiť, kam sa poberieš. Dobre si rozmysli, ako odpovieš na otázku: Čo ti chýba? Čo z teba urobí celého človeka? Ale rozmýšľaj rýchlo. Mesiac sa minie o pár minút. Ak dovtedy neodpovieš alebo odpovieš zle, zima bude večná a ty budeš prekliaty!!!"
Marmar prepadol panike. Tuho rozmýšľal, ako odpovedať. Hlava mu išla prasknúť, ale nič ho nenapadalo. Moo-Moo stála pri ňom a svoju drobnú ruku vložila do jeho dlane. Povzbudivo sa usmiala. Vtedy si, nevedno prečo, spomenul na slová svojho učiteľa, starého šamana: "Rozum ťa často popletie a nedá ti jasnú odpoveď. Ked si nevieš rady, opýtaj sa svojho srdca." Ešte raz sa zahľadel do usmievavých čiernych očí, obrátil sa ku Kráľovi Nebies a mocným hlasom zvolal: "Ona dáva zmysel môjmu životu!!! Sme dve časti jedného celku. Spolu s ňou som celý človek!!!"
Vtedy sa strhla nevídaná víchrica. Krutý vietor zrazil oboch mladých ľudí z nôh. Ležali na zemi a držali sa, aby ich vietor neodvial. Vločky vírili vo vzduchu tak husto, že ani eskimáčkin zrak nedokázal rozlíšiť ich tvary. "Si si istý svojou odpoveďou? Povedz, že si sa mýlil a tento vietor prestane," burácal Kráľ Nebies. Marmar v tejto chvíli zabudol na svoju úlohu i dlhé mesačné putovanie. Jediné, čo si želal, bolo, aby vietor prestal, aby mohol klesnúť do záveja, zaspať a už sa nezobudiť. Ale v srdci sa rodila zvláštna sila. Jemná, nežná a predsa silnejšia, než moc, ktorú cítil v tú noc na strmej skale. Tá sila ho donútila postaviť sa na nohy a zavolať do rútiaceho sa vetra: "Áno, som si istý!!!"
Vtedy sa nebesá zatvorili a Kráľ zmizol. Vietor ustal. Cez rednúce mraky sa predierali slnečné lúče. Zima odchádzala, vo vzduchu ešte sem-tam poletovali posledné vločky. Moo-Moo vstala, striasla zo seba rozpúšťajúci sa sneh a otočila sa k šamanovi. S úžasom pozorovala, ako sa na jeho čele rozpúšťa päťuholníková vločka.
Komentáre