Sen o podzemnej temnote
Toto bol veľmi emocionálny sen, možno na jeho motívy raz napíšem poviedku. V tomto sne som neprežil roky, ale určite minimálne týždeň. Bol som jedným zo strážcov vchodu do podzemného labyrintu. Labyrint sa rozprestieral v podzemí ohromného chrámu, postaveného na najvyššom kopci ostrova, ktorý obývala záhadná staroveká civilizácia. Ja som bol v tejto civilizácii vojakom. Spolu s druhým vojakom sme držali v rukách štíty a kopije. Skupina vojakov občas priviedla odsúdenca. My sme otvorili bránu, odsúdenca strčili dnu a bránu zase zavreli. Nevedeli sme, za čo presne sú odsúdenci odsúdení. Vedeli sme len toľko, že v labyrinte panuje absolútna tma a že okrem nášho, stráženého vchodu, existuje ešte jeden malý východ, ktorý nikto nestráži, ani nikto nevie, kde presne sa nachádza. Ak by sa ktorémukoľvek odsúdencovi podarilo nájsť v temnote cestu k východu a vyjsť von z podzemia, dostal by milosť a bol by slobodný. Zatiaľ sa to však nikomu nepodarilo. Nikto neschádzal do temnoty za odsúdenými, predpokladalo sa však, že každý, kto do labyrintu vošiel, je dávno mŕtvy.
Jedného dňa mi skončila služba a ja som ako obvykle odišiel do kráľovského paláca, aby som veliteľovi stráží nahlásil priebeh služby a odovzdal zbraň. Po skončení hlásenia som si neodpustil poznámku: „Pán veliteľ, zaujímalo by ma, čo vlastne je vo vnútri toho labyrintu.“ „Ak ťa to tak zaujíma, môžeš sa tam pozrieť,“ odvrkol veliteľ. Vzápätí sa do miestnosti vrútili ozbrojenci, schmatli ma, odzbrojili a zavliekli k chrámu. Tam otvorili bránu a sotili ma dnu do podzemia. Brána sa zavrela. Ostal som v absolútnej tme.
Po tme som sa habkal podzemnými vlhkými chodbami a triasol som sa od strachu. Občas som zo vzdialenejších chodieb začul šmátravé pohyby neznámych tvorov, čo môj strach ešte znásobovalo. Po dlhom čase som však v podzemí narazil na skupinku ľudí – boli to odsúdenci, ktorí k sebe po tme našli cestu a teraz sa snažili prežiť tak, že držali spolu. Pridal som sa k nim. Dozvedel som sa, že podzemie je plné príšer rôznych veľkostí. Tie menšie sa organizovanej skupiny, ktorá si dokonca medzičasom vyrobila primitívne zbrane, boja a slúžia jej za potravu. Tie väčšie občas niekoho zo skupiny ulovia a nažerú sa. Našim cieľom však nebolo len prežiť, ale postupne po hmate mapovať podzemie, rozširovať jeho mapu v našich pamätiach a napokon nájsť východ. Ďalšie dni sme sa venovali týmto činnostiam, občas sme ulovili zaskočenú potvoru, občas nejaká potvora zaskočila nás a my sme pred ňou utekali. Celý čas som mal však napriek pretrvávajúcemu strachu ešte jeden výrazný pocit – radosť z obrovskej spolupatričnosti a pevného priateľstva, ktoré vznikalo medzi nami v skupine. Vedeli sme, že kohokoľvek z nás môže kedykoľvek roztrhať nejaká obluda. Vedeli sme aj to, že ak majú prežiť aspoň niektorí z nás, musíme držať spolu.
Pamätám si, že raz naša skupinka dorazila do obrovskej sály, o ktorej sme vedeli, že v nej má hniezdo gigantický had. Vedeli sme aj to, že všetky cesty pred sálou sme už preskúmali a východ teda musí byť za ňou. Opatrne sme našľapovali a s nastraženými ušami počúvali, či nezačujeme Hada, ako sa k nám plazí. Napokon sme sa ocitli rovno v Hadovom hniezde. Had nebol doma, miesto neho sme našli kamennú doštičku, do ktorej bol vytesaný nápis Prídem v utorok. Radosťou sme boli celý bez seba a po tme sme sa objímali. Vedeli sme, že Obrovského Hada sa nebojíme len my, ale aj všetky ostatné potvory v podzemí. Takže do jeho hniezda sa žiadna obluda neodváži. Ak tu zostaneme, do utorka môžeme spokojne spávať bez obáv, že sa na nás niečo vrhne. Potom som sa zobudil.
Komentáre